Autor Michal Tallo strávil v marci roka 2023 mesačnú rezidenciu v nórskom Stavangeri, kde pracoval na novej knihe próz. V septembri toho istého roku sa vrátil do Stavangera, kde v rámci mobility Epic Residencies vystúpil na dvoch podujatiach festivalu literatúry a slobody slova s názvom Kapittel. Okrem účasti v paneli „Dreaming in strange houses“ s Julianou Sokolovou, Evou Lukou a Jakubom Stachowiakom bol spoločne s nórskym autorstvom Marjam Idriss hosťom dôležitej debaty „After the Attacks“ o navigovaní verejnej diskusie a možnosti nádeje po útokoch na kvír priestory v London Pube v Osle a bratislavskej Teplárni.
V rozhovore s Dominikou Moravčíkovou Michal Tallo približuje zážitky z Nórska, dôležitosť zmeny prostredia a svoju perspektívu na súčasné dianie na Slovensku.
Nedávno si sa vrátil z mobility v rámci projektu Epic Residencies, počas ktorej si vystúpil na dvoch podujatiach festivalu Kapittel v nórskom Stavangeri. V tomto meste si v marci tohto roku tiež strávil mesačnú rezidenciu. Bolo mesto v septembri iné oproti tomu marcovému? Aké to bolo zažiť Stavanger počas veľkého festivalu literatúry?
Zvláštna skúsenosť, akoby som navštívil dve úplne odlišné mestá, každé krásne iným spôsobom. Nie je to však počasím ani mestom samotným, ako skôr rytmom môjho jarného a jesenného fungovania v ňom – kým na jar som sa rezidenciu vedome rozhodol (pretože som cítil, že je to pre moje psychické zdravie a schopnosť tvoriť nevyhnutné) tráviť takpovediac antisociálne, s nikým sa nestretávať, väčšinu dní prežiť v tichu prechádzkami, pozorovaním mora, čítaním, písaním, myslením a varením, septembrová festivalová návšteva bola naopak nesmierne spoločenská, prakticky išlo o sériu nespočetných stretnutí a rozhovorov s množstvom skvelých ľudí. Terapeutické a krásne bolo jedno aj druhé, našťastie to vyšlo práve tak, že kým na jar som potreboval baterky dobiť tichom a samotou, na jeseň pre mňa naopak bola osviežujúca spoločnosť ľudí. Z oboch návštev budem ešte veľmi dlho čerpať.
Počas podujatia Dreaming in strange houses si hovoril o svojom spánku a snívaní aj počas rezidencie v Stavangeri. V dôsledku zmeneného režimu na rezidencii sa aj tvoje poviedky stali pokojnejšími, alebo menej vypäto úzkostnými – hoci stále patria do kolekcie temných príbehov, ktoré pripravuješ na knižné vydanie. Myslíš, že v tvojom prípade platí téza, že tvorivá rezidencia zmení trajektóriu rozpracovaného diela a výrazne ovplyvní jeho výsledok?
Temnota a pokoj sa napokon nevylučujú, často je to práve naopak, dokážu sa – či už zlovestne, alebo príjemne – dopĺňať. Každopádne, k tvojej otázke – áno, práve to je jeden z hlavných dôvodov, prečo rezidenčné pobyty vyhľadávam a zúčastňujem sa ich tak často, ako je to len možné. S výnimkou debutu na nich zatiaľ vznikali všetky moje knihy. U každej z nich mám pocit, že ich takáto dočasná exkurzia na iné, viac alebo menej cudzie miesto, ktoré človeku prirodzene úplne zmení denný rytmus a kontexty uvažovania, osviežila, rozšírila a posunula správnym smerom.
„Ako každá spoločnosť, aj tá nórska stále rieši vážne problémy s nenávisťou, diskrimináciou a všemožnými predsudkami.“
Na podujatí si prezentoval poviedku Náhly okamih tmy z pripravovanej prozaickej knihy. Má poviedka o zatmení slnka niečo spoločné s tvojim prežívaním rytmu dňa a noci, svetla a tmy v rôznych režimoch a krajinách? Počas diskusie si hovoril aj o svojej insomnii a krátkych intervaloch spánku…
Priznám sa, že práve v prípade tejto konkrétnej poviedky som sa nad tým nikdy nezamýšľal, je však pravdepodobné, že do toho prežívanie dňa a noci vstupuje podvedome. Keď som si pred pár dňami rukopis pripravovanej knihy vytlačil a pokúšal sa poviedky zmysluplne zoradiť, naplno som si uvedomil, aké podstatné miesto – bez toho, aby to bol môj počiatočný zámer – v nich majú momenty prebúdzania, zaspávania a cestovania. Nadpolovičná väčšina textov sa odohráva buď čerstvo po prebudení, alebo vo chvíľach, keď postava nedokáže zaspať (viacerým postavám knihy som teda podvedome prepožičal vlastnú insomniu). Náhly okamih tmy z tohto vzorca paradoxne vybočuje, plynutie – alebo naopak koniec plynutia – denného aj ľudského času je v ňom však prostredníctvom zatmenia aj tak výrazne prítomné.
Druhé podujatie, na ktorom si vystúpil malo názov After the Attacks a predstavovalo dôležitú diskusiu autorstva literatúry po útokoch na kvír priestory v Bratislave a Osle. S nórskym autorstvom Marjam Idriss ste hovorili o tom, ako v kontexte tohto násilia uvažovať o nádeji. Čo si si odniesol z tejto debaty?
Dojmy z tejto debaty je ťažké zhrnúť do pár viet, bolo ich veľa a otvorene priznám, že to bola z emocionálneho hľadiska značne náročná diskusia. Treba však vyzdvihnúť skvelo pripravenú moderátorku Britu Strand Rangnes, ktorá dokázala klásť skutočne dôležité a neraz bolestivé otázky múdro, citlivo a empaticky. Treba tiež povedať, že obraz nórskej spoločnosti, ktorý na debate prezentovalx Marjam, je značne pesimistickejší a oveľa menej utopický než bývajú naše stredoeurópske predstavy o ľavicovo-progresívnom Nórsku; ako každá spoločnosť, aj tá nórska stále rieši vážne problémy s nenávisťou, diskrimináciou a všemožnými predsudkami. Samozrejme, v porovnaní s tým, čo v súčasnosti riešime na Slovensku a celkovo v strednej a východnej Európe, sa tieto problémy môžu zdať menej bezprostredne ohrozujúce, to však neznamená, že by sme ich nemali reflektovať. Z After the Attacks si však odnášam predovšetkým jeden dôležitý a pozitívny pocit – početné publikum sa o dianie u nás naozaj zaujímalo, bolo vidieť, že o ľudskoprávnej situácii v našom regióne predtým prakticky takmer nič nevedeli a diskusia ich citeľne zasiahla. Prejavilo sa to aj v posledných dňoch, počas volebného víkendu a bezprostredne po ňom, keď mi od ľudí z Nórska, Islandu aj iných krajín, ktorých som na festivale stretol, chodili a stále chodia správy, podľa ktorých ich diskusia After the Attacks na dianie u nás scitlivela a voľby i povolebný vývoj pozorne (a značne zhrozene) sledujú. Možno je to malá útecha, pre mňa to však v ponurosti týchto dní predsa veľa znamená.
Bolo publikum v nejakej miere oboznámené s teroristickým útokom na Tepláreň v Bratislave? Viem si predstaviť, že slovenské pomery a udalosti môžu byť v Nórsku celkom neznáme. Ja som výrazne vnímala útok v kvír bare v Osle, ale aj to asi vďaka partnerskej organizácii TOU a kolegyni v Epic Residencies, ktorá zdieľala informácie o útoku, ako aj aktivistke Rade Mikšík, ktorá nórsky bar navštívila nedávno pred útokom. Nespomínam si, v akej miere útok v Teplárni prenikol do svetových médií… Myslíš, že sú Nóri a Nórky v otázkach bezpečia a rovnosti kvír ľudí empatickejší?
Informácia o útoku na Tepláreň do istej miery samozrejme prenikla aj do nórskych (respektíve celkovo tzv. západných) médií a verejnosti, nedostala sa k nim už však rovnako podstatná časť – teda informácie o ďalšom vývoji, predovšetkým pokiaľ ide o reakcie politických predstaviteľov a predstaviteliek a následné nechutné legislatívne kroky, ktoré sa – našťastie poväčšinou (zatiaľ!) neúspešne – pokúšali presadzovať. To je napokon aj jeden z hlavných rozdielov medzi útokmi v Osle a v Bratislave. K otázke empatie, pokiaľ ide o bezpečie a rovnosť kvír ľudí: rozdiel je nesmierne citeľný, v Nórsku prakticky neexistuje relevantná politická sila, dokonca ani na pravej strane spektra, ktorá by práva LGBTQIA* ľudí otvorene spochybňovala. Pre mňa osobne je každá návšteva Nórska nesmierne liečivá okrem iného intenzívnym pocitom, že akonáhle vystúpim z lietadla, môžem byť na chvíľu – teda až do návratu na Slovensko, ktoré už viac nedokážem nazývať domovom – sám sebou, dýchať, myslieť, cítiť, rozprávať úplne slobodne.
Rozumiem. Dúfam, že sa budeš môcť do nových domovov v Nórsku či tiež iných krajinách často vracať. Priniesol si si zo Stavangera nejakú novú knihu alebo rekvizitu?
Keďže som po jarných skúsenostiach s opakovanou stratou batožiny cestou tam aj naspäť a nekonečne meškajúcimi lietadlami (pozdravujem Scandinavian Airlines, ZSSK severnej Európy!) tentoraz pre istotu cestoval naľahko, iba s príručným ruksakom, rovnako naľahko som sa aj vracal, strategicky som teda tentoraz žiadne väčšie nákupy nerealizoval. Priniesol som si teda len pár drobností, presne takých istých, aké som doniesol na jar – zámerne ide o veci, ktoré možno minúť (káva z miestnej pražiarne, nórsky balzam na pery) – je to môj súkromný magický rituál, snaha opäť sa na miesto vrátiť. Napokon, nie je náhoda, že som jarný balzam na pery dopoužíval dva dni pred septembrovým návratom do Stavangera.
Michal Tallo je slovenský básnik, spisovateľ a prekladateľ. Pôsobí ako koordinátor básnickej ceny Básne SK/CZ a je hlavným redaktorom básnickej edície Lentikular vo vydavateľstve Brak. Vydal tri knihy poézie – Antimita (2016), Δ (Delta, 2018) a Kniha tmy (2022). Jeho básne boli preložené do viacerých jazykov a publikované v rôznych zahraničných antológiách a časopisoch; ukrajinský preklad debutu Antimita vyšiel v roku 2018 vo vydavateľstve Krok (Антимність; preklad Oleksandra Kovalčuk). Michal Tallo pravidelne publikuje poéziu, prózu, recenzie, eseje a preklady súčasnej britskej a severoamerickej poézie v rôznych slovenských a českých časopisoch. Od roku 2019 vedie prekladový cyklus v časopise Glosolália, v ktorom v každom čísle predstavuje slovenskému čitateľstvu rôzne tváre súčasnej mladej kvír poézie. V roku 2020 bol Michal Tallo nominovaný na medzinárodnú Cenu Václava Buriana za poéziu. Jeho najnovším dielom je preklad dvoch zbierok uznávaného britského básnika Andrewa McMillana – Physical a Playtime, ktoré vyšli v jednom zväzku vo vydavateľstve Literárna bašta – ako Telo / Čas hier v júli 2022. Prečítajte si o tvorbe a aktivitách Michala Talla na stránkach Slovenského literárneho centra.
Rozhovor viedla: Dominika Moravčíková
Spolupráca: Laura Kristína Priatková
Projekt Epic Residencies umožnila podpora z grantov Nórska, Islandu a Lichtenštajnska. Účasť autorstva zo Slovenska na Kapitteli a preklad ukážok tvorby do angličtiny podporila LITA – autorská spoločnosť.
